Už v roku 3500 pred Kristom si ľudia začali na kozmetické účely nanášať farebné minerály a rastlinné pigmenty na líca a pery. Prax vznikla u Sumerov a následne si ju osvojili Egypťania, Sýrčania, Babylončania, Peržania, Gréci a Rimania. Zmesi farebného dreva, rastlinnej hmoty, ovocnej drene a bravčovej masti sa skladovali v malých fľaštičkách a používali sa na zvýraznenie pier. V dávnej mojej krajine sa toxická rumělka používala na zafarbenie pier na červeno. Neskorší vývoj zahŕňal farebné tyčinky vyrobené z hovädzieho loja, vosku a olejov zabalené v tenkom papieri; vonkajšia vrstva papiera bola pred každým použitím odlúpnutá. Tieto produkty boli hovorovo známe ako „červené klobásy“. Historické záznamy naznačujú, že do roku 1895 existoval vo Francúzsku červený rúž známy ako „Pomade en Baton“, obsahujúci hovädzí loj a včelí vosk. V tom čase boli rúže typicky tekuté alebo pastovité a balené v malých škatuľkách; formulácie sa často spoliehali na karmín (odvodený z košenilového hmyzu) alebo alkalické roztoky karmínu. Vývoj organických farbív na konci 19. storočia, zavedenie eozínu (tetrabrómfluoresceínu) v rokoch 1915 až 1920 a vynález otočnej tuby na rúž v roku 1929 znamenali začiatok modernej formulácie a výroby rúžov.

S vývojom kozmetiky prešli odtiene, zloženie a funkcie rúžov ​​významnými zmenami. Odtiene rúžu sa čoraz viac riadia trendmi a úzko súvisia s posunmi v ženských účesoch, farbách lakov na nechty a móde. Najmä nedávne použitie rôznych perleťových práškov a upravených pigmentov diverzifikovalo farebné palety a zlepšilo textúru, vďaka čomu je aplikácia pohodlnejšia. V súlade so širšími trendmi v kozmetike, rúž naďalej uprednostňuje estetickú príťažlivosť, pričom zahŕňa hydratačné, vyživujúce a ochranné funkcie pred slnkom. Popularita čírych rúžov ​​viedla k ich prijatiu niektorými mužmi a v 90. rokoch 20. storočia sa objavili prchavé prípravky odolné voči prenosu. Pokroky vo formulácii, surovinách a výrobných procesoch naďalej poháňajú rast priemyslu rúžov.